O zlom stave slovenskej justície, prieťahoch konaní, či nevhodnom správaní sudcov, prokurátorov…sa v poslednom období popísalo skutočne veľa. Otázne je, či medializované informácie v súvislosti so sudcami a prokurátormi nie sú iba lacným kompromitujúcim materiálom proti odporcom súčasného vedenia ministerstva spravodlivosti. V súvislosti s reformou výkonu spravodlivosti pred pár dňami ma zaujala tlačová konferencia pani ministerky spravodlivosti, kde najpoužívanejším výrazom bol pojem vytváranie podmienok pre efektívnu justíciu a efektívna justícia a zefektívnenie konkurzných konaní pre veriteľov.
Každý, kto v priebehu posledných rokov prišiel nejakým spôsobom do kontaktu s konkurzným konaním a zároveň so zákonom o konkurze a vyrovnaní po poslednej novele, je si vedomý toho, že zákon je skutočne na vysokej úrovni a vo veľkej miere chráni veriteľov, ako aj úpadcu, avšak problém konkurzných konaní spočíva v porušovaní zákona konkurznými sudcami, ako aj správcami konkurzných podstát. Svojvoľné konanie správcov a sudcov spravidla spôsobuje nenávratné škody nielen veriteľom, ale samotnému úpadcovi a vo väčšine prípadov jediný, kto má z uvedených konkurzov prospech je nový nadobúdateľ majetku úpadcu, ktorý za minimálnu cenu získa majetok úpadcu a správca konkurznej podstaty, u ktorého suma získaná z predaja majetku skončí ako odmena správcu. Pomerná časť z financií z predaja majetku úpadcu končí spravidla u sudcu. Vo väčšine prípadoch pohľadávka veriteľov a dokonca ani pohľadávka navrhovateľa nie je uspokojená.
Tento problém skutočne nevyriešia vyhlásenia ministerstva spravodlivosti o otvorenej justícii, ani opätovné zavedenie hodnotenia efektívnosti sudcov. Zefektívniť justíciu a vyviesť ju z marazmu, v akom sa momentálne nachádza je bez zavedenia trestnej zodpovednosti za spôsobené škody viac menej nemožné. Čo ma však zaráža oveľa viac sú rôzne vyjadrenia sudkýň, angažujúcich sa za „otvorenú justíciu.“ Väčšine bežných občanov mená a tváre sudkýň nič nehovoria. Avšak majiteľom spoločností, ktorých firmy prešli konkurzmi vedia, že práve tieto osoby v období 1999 až 2003 boli súčasťou konkurzného biznisu – konkurznou mafiou. Čo ma však zaráža oveľa viac je, ak pri medializovaní akéhokoľvek názoru v súvislosti so sudcom, ktorý ho prezentuje, médiá uvádzajú, či je uvedený sudca kritikom Harabina. Je predsa nemysliteľné, aby v štandardnej spoločnosti bolo meradlom slušnosti, či je niekto kritikom Harabina , alebo nie je. Bežnému občanovi nezáleží na tom, kto aký post v brachiálnych zložkách zastáva, ale spôsob, akým jeho problém justícia rieši.
O justícii ako takej sa toho popísalo skutočne veľa. Možno by bolo vhodné začať hovoriť o porušovaní práv účastníkov konaní zakotvené v Ústave SR a základných ľudských práv občana, ktoré sú predovšetkým v posledných rokoch priam brutálne porušované. Je predsa nemysliteľné, aby niekoľko miliónov občanov terorizovala nejaká tisícka darebákov v talároch.